Nič z toho, čoho sme boli svedkami za posledné tri dni, už teda nejestvuje. Alebo nie je dôležité. Ani z poslaneckého klubu tzv. liberálov vylúčený poslanec Igor Matovič, ani zablokovanie parlamentu „štátotvornými" Maďarmi, ani predčasné ukončenie schôdze trinástej a naštartovanie schôdze štrnástej. Ani ako fór to dokonca nie je zlé - dočasu. Lebo o dvojakom občianstve sa hlasovať bude musieť, nech už je Matovič strela riadená alebo neriadená. A až rozdiel medzi neúspešným poslaneckým a novým vládnym návrhom a hlasovanie zaň ukáže, či si z nás najviac strieľa Matovič alebo Bugár alebo Radičová.
Už v pondelok po volebnom víkende som avizoval, že nám bude krkolomne vládnuť sedem trpaslíkov, už 1. augusta som nechápal, prečo s Matovičom a jeho ľuďmi nerokuje priamo premiérka, lebo Sulík na jemné manévrovanie s Obyčajnými ľuďmi nie je mentálne vybavený - a dnes sa nedá nepripomenúť Radičovej podobnosť s tým, ako koaličnú väčšinu vo svojej druhej vláde strácal Vladimír Mečiar. Predseda HZDS dovtedy odmietal (aj prezidentom Kováčom navrhovanú) koaličnú vládu s Černákovou SNS, kým ju po strate kňažkovcov nebol nútený uzavrieť (v oveľa horšej vyjednávacej pozícii).
Rovnako ako Mečiar kedysi, dnes - šesť mesiacov po prvej matovičovskej kríze - sú Radičová a Sulík nútení s Matovičom rokovať a možno aj obchodovať. Ale už nie ako s aspoň navonok rešpektovaným lídrom štvorice poslancov, bez ktorej nemajú v parlamente väčšinu, ale s už vylúčeným nevyspytateľným poslancom, ktorý smeruje k založeniu vlastnej strany a v tomto procese môže ešte narobiť koalícii veľké problémy. Zdá sa, že táto koalícia nie je schopná sa poučiť nielen z chýb svojho bývalého úhlavného protivníka, ale ani zo svojich vlastných, kvôli ktorým ich už v minulosti (v roku 2006) poslali voliči do opozície. Snehulienkovi Ficovi netreba takmer nič - iba raz týždenne zvolávať tlačovku, na ktorej bude poukazovať na chyby a prešľapy siedmich trpaslíkov.
Vráťme sa však k Matovičovi - politológ Samuel Abrahám bol presný, keď vystihol narcistický rozmer poslanca Matoviča a zdôraznil, že pri výraznejšej väčšine koaličných poslancov by zaujímal iba najnižší bulvár. Bez Matoviča a jeho troch parťákov je však súčasná koaličná väčšina krehkým spojenectvom (a nezabúdajme ani na nezávislého poslanca Andreja Ďurkovského a neznámych štyroch poslancov, ktorí hlasovaním za zvolenie Trnku hlasovali za Radičovej demisiu, a na pravdepodobný predpoklad, že s Ficom po roku 2014 by išli do vlády všetci). A po vzniku Matovičovej strany tzv. nezávislých osobností bude iba otázkou času (alebo Matovičovho prepočtu, kedy je to pre neho najvýhodnejšie), kedy bude Radičovej vláda skutočne menšinová a kedy budú vypísané predčasné voľby.
Igor Matovič je pritom z istého hľadiska pozitívnym zjavom - svojou prostorekosťou občas skutočne trafí klinec po hlavičke a ukáže zákulisie politiky v jej pravdivom odraze (naposledy pri odhalení obsadzovania štátnych trafík). Že tak robí aj účelovo, je zrejmé, že tým svojim argumentom aj verí, nie je v našej politike nič nové (iba nasleduje príklad Vladimíra Mečiara).
Samozrejme, Matovičom avizovaný projekt nezávislých osobnosti v slovenskom parlamente by pri prekročení kritického počtu znefunkčnil akékoľvek vládnutie (z tohto hľadiska je výstižný aj tento blog Oľgy Pietruchovej), faktom však je, že súčasný partokratický systém priam volá po zmene volebného systému na nejaký väčšinový variant. Ktorý je však mimoriadne nepravdepodobný, lebo ani Radičovej kapre si rybník nevypustia. Vôbec to však nevylučuje možnosť, že strana tzv. nezávislých osobností môže slovenskou politickou scénou aj otriasť, pretože znechutenie veľkej časti občanov zo spôsobov politikov je skutočne vysoké a pomaly v každom volebnom období sa objaví nová strana „záchrancov", ktorej sa podarí preniknúť do NR SR (SOP, ANO, SaS, OĽ).
Nie je vylúčené, že Matovičovi sa prienik do NR SR môže podariť - pri mentálnom nastavení krajiny, kde je najpopulárnejším televíznym programom turecká telenovela Tisíc a jedna noc, kde Nora Mojsejová poráža sledovanosťou iné vychytené programy a celebrity (odporúčam skvelú reportáž v poslednom Reflexe a najmä postrehy Jiřího X. Doležala), je „obyčajnosť" skutočne silným fenoménom.
Ak k tomu pripočítame axiómu, že ani táto vláda sa nevyhne úplne zbytočným prešľapom, ktoré sa s blížiacimi voľbami budú skôr stupňovať, a ak vieme, že Matovičovo mediálne impérium (36 regionálnych týždenníkov so súvislým pokrytím Slovenska a distribúciou bezplatne) je schopné zasiahnuť jeden a pol milióna domácností, bol by som pri znevažovaní Matovičovej politickej budúcnosti veľmi ostražitý.
