reklama

Je to porno? Nie je to porno?

Hoci sa to menej sústredenému čitateľovi môže zdať (najmä pri čítaní 16. kapitoly Vilikovského knihy Pes na ceste - pre ľahšiu orientáciu napoviem, že ide o strany 73-84), nie sú tieto otázky rečnícke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Napríklad v eseji Umberta Eca Ako rozoznať pornofilm (nájdeš napríklad v Ecovej zbierke esejí Babylonský rozhovor, Kalligram, 2003) je diferenciácia v podstate jednoduchá: „V pornofilmoch treba pred samou „pornoakciou" pretrpieť celý obraz o dopravnej situácii v meste..."
Prípadne inak: „Vojdite do kinosály," píše Eco. „Ak protagonistom cesta z bodu A do bodu B trvá viac, ako by ste si to želali (čiže napríklad Giovanni predtým, ako si to rozdá s Gilbertou spredu, zozadu, zboku, severu, juhu a tak, prejde v aute krížom cez celé mesto a zastaví sa na každom semafore - parafráza rk), znamená to, že ide o pornofilm."
Ak by sme teda zostali pri tejto Ecovej klasifikácii porna (snáď to Majster v súvislosti s literatúrou nevidí zásadne inak), a pomohli by sme si barličkou textu filozofa Petra Michaloviča z obálky knihy („Výsledkom tejto práce je text - tok, pripomínajúci pohyb psa na ceste. Pes, s najväčšou pravdepodobnosťou bastard, pobieha z jednej strany cesty na druhú, nečakane zastane pri medzníku alebo strome pri ceste, ovonia ich a potom tryskom vyrazí vpred alebo sa vráti kúsok späť, aby sa týmto cikcakovitým pohybom odniekiaľ niekam dostal"), možno by sme pri tejto klasifikácii mohli aj zostať. Keby sme sa totiž nazdávali, že zvyšných 135 strán, kde sa hlavná postava pohybuje po celej strednej Európe druhej polovice 20. storočia a pozastaví „pri takmer každom semafore", napísal Pavel Vilikovský kvôli stranám 73-84.
Nie je tomu tak.
Podobne aj v novele Slovenský Casanova (1991) sú listy socialistického propagandistu a agitátora Artuša Villániho súdružke Alici Achtbergerovej a vykreslenie samotného zblíženia oboch postáv predovšetkým excelentnou paródiou na roky 70. a 80. („...keď som chcel poukázať na nebezpečenstvá oportunizmu a demoralizácie šíriacej sa v určitých vrstvách našej spoločnosti, odpoveďou mi bola Vaša poznámka: „V lete nenosím podprsenku, neveríš?" Nehnevajte sa, súdružka Achtbergerová, to nie je nijaká odpoveď" - píše rozhorčený Artuš o príhode na hotelovej izbe, komentovanej o niekoľko riadkov neskôr samotnou súdružkou Alicou - „Už som ani nedúfala, a vidíš, predsa si ma pretiahol".)
A teraz, keď som splnil marketingovú časť svojho opusu, prejdime k veci.
Približne dvadsať rokov po skvelej novele Večne je zelený... prišiel Pavel Vilikovský s podobným dielom (jeho hrdina zostarol, čo je vidieť aj na jeho zdržanlivosti počas pohlavného aktu, nie je spravodajským dôstojníkom, ale vydavateľským redaktorom a propagátorom slovenskej literatúry v zahraničí, neobmedzuje sa na slovenskú malosť, ale nadýchol sa do stredoeurópskych dimenzií - avšak základný postoj, irónia a sebairónia mu zostali.)
Medzi týmito novelami napísal Vilikovský kopec iných knižiek, dajú sa nájsť na google.sk, alebo aj na obálke Psa na ceste - že to bol omyl, ako sa dá usudzovať z recenzie Jána Gregora, podľa ktorého je Vilikovský autorom veľmi plodným, lebo len toť pred rokom mu vyšla iná kniha, si nemyslím. Navyše Gregor je dosť mimo misu, ak tvrdí, že „na rozdiel od svojich doterajších zvykov sa z Vilikovského stáva prekvapivo plodný autor, nová próza prichádza iba rok po vydaní rozsiahlejšej a politickejšej knihy Vlastný životopis zla". Lebo ak za 45 rokov vyšlo Vilikovskému 15 kníh (debutoval Citovou výchovou v marci v roku 1965), a keďže obdobia „plodnosti a neplodnosti" sú približne rovnako zastúpené, ťažko hovoriť o zvykoch. 
Pavel Vilikovský si podobne ako v novelách Večne je zelený, či Slovenský Casanova, usiera nielen z čitateľa, či hlavnej postavy (a prenesene trochu aj sám zo seba, usudzujem, hoci mám ďaleko k stotožneniu protagonistu s autorom, ako sa občas zadarí Jánovi Gregorovi, keď vyčíta autorovi klišé z úst protagonistu), ale aj zo zakomplexovaných stredoeurópskych etník a ich predstaviteľov, kde nešetrí rakúske, maďarské či slovenské prejavy malosti, sebazahľadenosti a malichernosti. Že ich je požehnane, vedia všetci čo len trochu bystrejší pozorovatelia - isteže, všetci o nich nepíšu, ako tvrdí Ján Gregor („Prózu, akú práve vydal Vilikovský, by mohli napísať desiatky slovenských autorov, zážitkov určite majú dosť."), ale málokto z tohto poznania vie vydolovať také literárne kúsky ako Pavol Vilikovský. (Že si to zliznú aj mačovia Faulkner, Fitzgerald a Hemingway, je len bonus.)
Podobne ako v novele Večne je zelený aj v Psovi na ceste sa Vilikovský blysne viacerými brilantnými postrehmi o stredoeurópskych etnikách a ich predstaviteľoch a práve iróniou, vtipom a sarkazmom sa odlišuje od väčšiny tých slovenských autorov s podobnými zážitkami.
Kým vo Večne zelenom zaiskrí aj niekoľkými postrehmi o spokojnosti národa s ťapákovským pretrvávaním („Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!"), v Psovi na ceste sa s týmto etnikom nebabre na mnohých miestach (aj by som napísal, že ho dojebáva, čím by som síce nepriamo spochybnil svoj názor na pornorozmer novely, ale u admina mi to asi neprejde) a tieto postrehy neraz aj doťahuje: „Je to jednoduché. Boli sme my, Slováci, pridlho poddaní, a poddanstvo sa nám usadilo v génoch, ako olovo. Ako jednotlivci sme rôzni a aj reagujeme rôzne, ale ako národ máme jednu základnú stratégiu alebo možno pavlovovský reflex: vybabrať s vrchnosťou... Otvorená vzbura by bola pre národ, ktorý vidí svoj najväčší výkon, svoj vklad do histórie v tom, že prežil, priveľmi riskantná - aj Jánošíka si iste tak obľúbil len preto, lebo sa má na koho vyhovoriť, že rebélia sa nevypláca. Zato pokútne, potajomky s panstvom vykývať..."
Úplne vedľa je však Gregor poznámkou, že „zbytočnou príťažou Vilikovského prózy je práve jeho polemika s národne orientovanými spisovateľmi, pretože poučenie z krízového vývoja v posledných dvadsiatich rokoch hovorí, že najlepšou reakciou na zakomplexovaný hejslovácky svetonázor je úplná ignorácia". Jestvuje totiž množstvo literárnych diel, napríklad Cervantesovým donom Quijotom počnúc, Haškovým vojakom Švejkom pokračujúc a Lasicovým a Satinského priateľom Reném, Štepkovým Jánošíkom či Filipovými a Snopkovými Stredoslovákmi napríklad končiac, ktoré viac ako čokoľvek iné dosvedčujú, že najlepšou reakciou na zakomplexovanú národnú malosť je paródia, sebairónia a smiech.
A príbeh si tam pozornejší recenzent nájde tiež.

Róbert Kotian

Róbert Kotian

Bloger 
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  17x

som novinár na voľnej nohe - odkedy som odišiel zo Sme. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu